Kapitola prvá, v ktorej Veronika hľadá pôvodcu svojho strápnenia
Kapitola prvá, v ktorej Veronika hľadá pôvodcu svojho strápnenia
Veronika so sklonenou hlavou pozorovala dve kráčajúce obrovské zelené chlpaté dinosaurie hlavy natiahnuté na nohách nejakej baby. Šuch, šuch, rytmicky udierali rozcapené papule s vyvaleným jazykom o betónovú podlahu dlhej chodby. Snáď by ju to i pobavilo, ale dnes mala celkom iné starosti. Jej stredoškolský život sa rútil ku katastrofe a hneď v prvom ročníku.
Automaticky odbočila do bufetu a kúpila si:
1 vysokokalorický pelendrek – ružový, nechutne sladký, lepkavý
1 balenie nízkokalorického polystyrénového chleba – ako náplasť za energeticky predimenzovaného gumoidného hada
1 fľašu mnohoéčkovej limonády.
Táák, to by mohlo stačiť na uspokojenie všetkých mojich ja...a na ukľudnenie nervov po hodine s profesorkou Vysokou. Pani v bufete vyčarila obligátny úsmev a zinkasovala pár € - čiek. To je zasa deň – Veronika mala pocit, že každému snáď preskočilo. Nedokázala si predstaviť vesmír, v ktorom by sa mohli diať tieto čudné veci!!!
Pomaly vťahovala do úst pelendrek a vychutnávala si jeho príliš zubnopastovú príchuť. Medzitým uvažovala ako vyriešiť nečakaný problém. Nielenže schytala päťku z matiky, ale zdá sa, že na všetkými preferovanej SS – sociálnej sieti – kolujú o nej odporné klebety.
S matikou by si snáď ešte vedela poradiť, ak po prvé ukecá Mareka, aby jej učivo vysvetlil a po druhé ukecá profku, aby ju opätovne vyskúšala. Druhá podmienka asi bude komplikovanejšia ako prvá, ale nie nemožná.
Oveľa viac ju trápil klebetnícky ošiaľ týkajúci sa jej osoby. Je jasné, že musí rýchle vypátrať pôvodcu všetkého a žiadať satisfakciu. Teraz potrebuje dobrú zámienku, ktorá jej umožní rýchly prístup k SS. (Kto dnes ešte zakazuje free Wifiny?!)
Ako to hovorila dejepisárka? Zámienka je vymyslený dôvod, príčina...vymyslený dôvod...no jasné, a už sa teperila k schodisku vedúcemu do kabinetu profesorky Schneiderovej. Schneiderka je zvyčajne chápavá a milá osoba a disponuje učebňou plnou počítačov, čo nikdy nemôže byť na zahodenie. Ďalší hryz do ružovej hmoty a klop- klop na dvere Schneiderkinho kabinetu. Horko-ťažko stihla prehltnúť náhle nechutne sladkú masu požutej gumy.
„Dobrý deň, pani profesorka, potrebovala by som si pozrieť nejaké veci na SOČ – ku. Mohla by som u vás v učebni?“ napokon to malé klamstvo z nej vyšlo celkom prirodzene a profka s úsmevom prikývla a pustila Veroniku do učebne.
„Ale iba cez prestávku, dobre?“
„Áno, áno, ďakujééém.“
Ešte jeden úsmev a už sedí a niekoľkými zautomatizovanými klikmi sa pripája k správnej lokalite. Je to tam. Dokelu. Tak trochu dúfala, že to nebude pravda a že všetko bolo len nedorozumenie. Ale kdeže, také šťastie ona nemôže mať.
„Našla si čo potrebuješ?“
Veronika sa až strhla, keď profesorka Schneiderová vplávala do učebne a rýchle preklikla na obľúbený internetový vyhľadávač.
„Eh, ešte nie,“ podarilo sa jej vyraziť zo seba. Ale profka len priniesla nejaké papiere a zas odcválala do kabinetu.
„Uf, to bolo o chlp,“ funela si Veronika popod nos a opäť sa zahľadela na monitor, z ktorého sa na ňu dívala jej vlastná fotografia z posledného žúru. Celkom fajn záber. Jej gaštanovohnedé vlasy efektne zvlnené, make up tak akurát, oblečko tiež o. k. – sexi výstrih na bielom tričku, ale zasa nič vulgárne a džínsy.
Len komentár pri fotke: ..................................... a obrovská pulzujúca žiarivo oranžová šípka smerujúca priamo .....................................!!!!
Aaa, čo teraz??? Kto to mohol zavesiť?