Kapitola 2., v ktorej Veronika stretne Romana

Jej tlak sa zvýšil na 200. Zrýchlený tep a pot po čele bol dosť nápadný. Nevie si vysvetliť, kto mohol spraviť také svinstvo a zavesiť to na stránku, kde sa pozerá snáď každý.

,,Musím s tým niečo spraviť,“ Veronika hneď zutekala z učebne bez toho, aby niečo povedala. Zazdalo sa jej, že každý ju sleduje. Nebolo jej všetko jedno. V tom momente, ako sa jej všetko premietlo pred očami zazvonilo. Mala hodinu, na ktorú sa vždy tešila. Pretože tam bol on. Ten ktorého mala najradšej. Volal sa Roman. Mal krásne modré oči, hnedé vlasy bol vysoký ako Veronika. Vždy, keď šla okolo neho, zacítila užasnú vôňu od Hoggo Boss. Zdalo sa jej, že si ju vôbec nikdy nevšíma. No dnes to bolo iné.

,,Ahoj Veronika, ako sa máš?“ nesmelo sa spýtal Roman. Veronika sa začervenala a nemohla ani len slovkom odpovedať na jeho otázku. Myslela si, že aj on videl fotku, ktorú niekto zavesil na stránku, kde má prístup aj on. Preto sa nesmelo otočila a robila sa, že ho nepočuje.

,,Bože a teraz čo?“ zamrmlala si pod nos. Nevedela, čo má robiť. Preto povedala učiteľke, že jej je zle a musí ísť domov.

Keď však prišla domov, niečo ju zarazilo a nevedela sa ani pohnúť. Zbadala na stránke pri jej fotke nový komentár. Bol od Romana. Napísal :

,,Jedna chyba ešte neznemená, že je to zlé dievča!“ Veronika sa začervenala nahrnuli sa jej slzy do očí, pretože po dlhom čase sa necítila vôbec sama. Vedela, že tam vonku je niekto, kto ju nesúdi len kvôli fotke. Ktorý ju berie naozaj takú, aká je. Lenže ona sa nesmierne hanbí. Nikdy nebola so žiadnym chlapcom. A ešte keď sa jej začal rúcať stredoškolský život, ju žeby stretlo šťastie? Myslela si, že jej život už vôbec nemôže byť horší.

Mala iba 16 rokov, no vedela, že teraz, keď už každý videl jej tajomstvo, ju nebude mať nik rád. No keď zbadala ten komentár bola neopísateľné šťastná. Ľahla si na posteľ a rozmýšľala, čo bude ďalej.

V tom jej napísal :

,,Veronika, prepáč ak ruším, no myslím si, že si na mňa nahnevaná. Snažím sa ti už od začiatku prihovoriť, no ty stále uhýbaš pohľadom, ako keby som ti niečo spravil.“

Veronika stŕpla. A čo teraz? Ako mu vysvetlím že to tak nie je? Že som jednoducho hanblivé dievča a ešte k tomu ten trapas, čo sa mi stal. Bože, prosím, pomôž mi.

Veronika sa bála mu odpísať, preto radšej vypla počítač a šla spať. Na druhý deň mala prednes básne na počesť Jána Komenského. Vôbec sa jej síce nechcelo. No za jednotku zo slovenčiny sa to snáď aj oplatí. Keď vošla do školy vôbec nikoho si nevšímala. Ako kebyže nikto nie je okolo nej a je tam úplne sama. Vtom zdvihla zrak a uvidela Romana.

Roman utekal za ňou chytil ju a povedal jej:

„Ahoj Veronika, to som ja Roman, veľmi ma teší že ťa konečne môžem osobne pozdraviť a pozrieť sa ti do očí.“ Veronika sa zamyslela a povedala len ahoj a odkráčala preč.

Mala hrozný pocit zo seba, ale nepotrebuje sa ešte aj zaľúbiť. Pretože potom by sa už jej svet zrútil. Neuznáva lásku. Neverí v ňu. Pretože keď mala Veronika 12 rukov jej rodičia sa rozviedli. Od jej 13 žije so svojou mamou. Vtedy si povedala, že ona také trápenie nechce nikdy zažiť.

O dva týždne sa ako keby zabudlo na kauzu Veronika a bolo všetko ako predtým. Až nato, že Veronika sa naozaj zaľúbila. S Romanom trávili spolu dosť času. Smiali sa spolu, objímali sa spolu, proste Veronika sa cítila tak strašne šťastná ako z nikým iným a ako nikdy v živote.

Veronika našla to, čo možno ani nikdy nehľadala. Našla osobu, ktorá ju pochopí, pomôže, pohladí, pobozká. Ona vie, že s ním je naozaj v bezpečí. Že keď jej bude do plaču, on jej nedovolí plakať. Veronika po prvýkrát vyslovila vetu :

,,Milujem ťa.“

Takto to šlo po celé krásne štyri mesiace. Až napokon.

Veronike zazvonil telefón. Prišla jej správa od neznámeho. Veronika správu otvorila. Tak uvidela svoju dávno zabudnutú fotku zo žúru a pri fotke nápis: Zverejnil to tvoj Roman.

Veronika zmeravela. Nevedela, či má plakať alebo kričať. Prvé čo jej napadlo bolo zdvihnúť telefón a zavolať mu. So slzami v očiach mu rozpráva :

,,Ty...ty, ako si mohol? Ako si ma mohol takto strašne oklamať? Ja som sa do teba naozaj zamilovala. A ty si to všetko zneužil. Proste si ma len tak využil. Dala som ti všetko. Bol si môj prvý. A ty so mnou takto celý ten čas zametáš?“ Zložila.

Roman sa jej snažil dovolať, no Veronika ho stále nedvíhala. Neodpovedala mu na SMS. Dokonca sa dala aj vypísať, aby nemusela isť do školy. Roman bol z toho vedľa. Nevedel si vysvetliť, čo sa stalo. Prečo plakala a rozprávala mu také veci.

Roman prestal dávať v škole pozor. Nedokázal na nikoho iného myslieť okrem Veroniky. Všetko to krásne sa mu preháňa hlavou.

Veronika leží doma pri počítači a pozerá si krásne fotky s ním. Plače, že ako mohla naletieť takému úbožiakovi. Nechce sa už nikdy vrátiť do tej školy. Už nikdy nechce počuť jeho hlas. Už nikdy nechce zažiť nič zlé v jej živote. Preto spraví niečo, čo by nijaký človek na jej mieste nespravil.

Zabije sa !

Na rozlúčku napíše list, kde opíše všetky city k Romanovi. Kde opíše svoju bolesť, poníženie, svoj hnev. Keď si to Roman prečítal, rozplakal sa a začal sa obviňovať zo smrti milovanej lásky, ktorá sa nikdy nedozvie, že to všetko, čo sa dozvedela, bola lož. Že Roman bol pre ňu ten pravý a že by jej zniesol aj modré z neba, keby mohol. No toto sa Veronika už nikdy nedozvie. Prečo?

„Pretože láska bolí, ničí no stále je to to najkrajšie, čo človeka môže stretnúť.“