5. kapitola, v ktorej sa Veronika musí rozhodnúť

Už prešlo niekoľko dní, a ja som stále nevedela, čo urobiť....Milovala som dvoch mužov, avšak vedela som že im tým ubližujem....Musela som sa už konečne rozhodnúť, ktorého z nich...Lenže, milovala som ich rovnako...Z myšlienok ma strhol zvuk sms-ky."Maco, si strašne úžasná a milá baba, mám ťa naozaj úprimne rád,bol by som rád  keby zajtra prídeš ešte ku mne, musím na teba stále myslieť." Čo mám, do kelu, urobiť?! Bola som už naozaj zúfalá a nerozhodná...Na druhý deň som však išla k Martinovi.Mal na sebe žlté tričko, ktoré sa mi na ňom tak veľmi páčilo, ryso valo jeho mužskú postavu...Sedeli sme oproti sebe a rozprávali sa.Naše pohľady sa zrazu magicky spojili a jeho pery sa pomaly približovali k tým mojim.Vášnivo sme sa bozkávali a on ma zdvihol a položil na sedačku.Ležal na mne a bozkával ma, pritom mi rukou hladkal prsia.Rukou narazil na moju retiazku. Retiazku, ktorú som dostala od Romana, na ktorej visela polovica strieborného srdca (druhú mal on).Z očí sa mi spustili slzy.Ľutovala som, čo som urobila, hnevala som sa na Romana kvôli tomu, aký bol nervózny a obdivovala Martinovu chápavosť voči mne,ale prečo bol Roman taký? Dobre vedel, že som zostala nejaká iná, ja som to však v sebe dusila a zabíjalo ma to.Z očí sa mi spustili slzy.Martin si sadol a objal ma."Čo ti je Veronika?" Chytila som si svoju "polovicu srdca" a začala som mu hovoriť o tom, že Romana milujem a toto celé je omyl.Nehovoril nič,iba ticho sedel.Postavila som sa,obliekla si bundu a odišla.Na druhý deň som sa mu snažila dovolať.Nezdvíhal.Neodpovedal na moje správy a vyhýbal sa mi v škole i pri stretnutiach vonku. Avšak Roman sa všetko dozvedel.Dozvedel sa to, čo medzi mnou a Martinom bolo, a naviac si myslel, že som sa s ním vtedy vyspala...Bola som zúfalá.Nevládala som už ani plakať,hlavou mi behali výčitky, a obaja muži, ktorých som tak strašne milovala, boli zrazu preč a začali ma ignorovať. Raz mi Roman zdvihol telefón a povedal len toľko, že už nie som jeho princezná a že som pre neho zomrela a nech mu dám navždy pokoj. Tak veľmi ma to bolelo. Bojovala som s tým niekoľko mesiacov, nevedela som sa z ničoho tešiť ani kludne spávať.Snívali sa mi sny, v ktorých som prosila Romana, aby sa ku mne vrátil a on akoby ma ani nepočul. Neraz ma napadli myšlienky na samovraždu. Čas však letel a ja som pochopila, že musím žiť ďalej. Prešiel rok a pol a ja som začala žiť celkom iný život. Dokonca som bola opäť zamilovaná. No, bol to Martinov kamarát. Keď nás Martin uvidel, po roku a pol ignorácie mi znova napísal správu.Kedysi som o tom snívala, no teraz ma to nahnevalo.Prečo mi už nedá pokoj, keď vidí, že som opäť šťastná?! Znova otvoril tie rany, ktoré boli už takmer zahojené...Znova som nad ním začala premýšlať a znova boli v hre dvaja muži...