4. kapitola, v ktorej sa stane niečo nečakané

Na druhý deň sa dostavil patrične vyštafírovaný Roman pre Veroniku, zaflekoval na nablýskanej červenej Octávii. Veronika stepuje pred svojou bránou a z plného nadšenia a nervozity nevydá zo seba ani hlásku. Roman podíde k nej, nežne ju objíme, dá jej pusu na čelo: „Tak čo, princezná, pripravená?“ Veroniku oblial pot a zmenila sa na krásne zrelú paradajku: „Áno!“

Nastúpila do vylešteného auta, keď je on džentlmensky podržal otvorené dvere. O necelé 3 hodiny sedí už doma, celá šťastná, s úsmevom od ucha k uchu. Jej starostlivá mamina nevie, čo sa s dcérkou deje už niekoľko mesiacov, tak zaklope na dvere Veronikinej izby: „Veronika, čo sa s tebou deje? V poslednej dobe si taká čudná, iná, hyperaktívna, nikdy si taká nebola, stalo sa niečo, o čom neviem?“

Veronika si medzi tým smskuje s Romanom: „Mami, som zamilovaná, je to také krásne, volá sa Roman a je úžasný, je krásny, je dobrý, proste som ním očarená, ak chceš, môžem vás zoznámiť, chceš?“

Mamina nahodila jemný chápavý úsmev: „Dobre, Veronika, môžeme sa zoznámiť, len to musím ešte prebrať s otcom. Asi ho radšej na to pripravíme, dobre?“ a šibalsky mrkne na svoje náhle takmer dospelé dievčatko. Veronika objala maminu a dala jej pusu na líčko: „Teraz choď už spať, zajtra je škola, dobru noc, zlatko, ľúbim ťa.“

Zaľúbená si ľahla do postele s tým pocitom, že zajtra uvidí Romana, že čím skôr zaspí, tým skôr to bude.

„Fuj, škola,“ Veronika zakričí hneď zrána, ako otvorí oči, spraví všetko, ako každé ráno a ide na autobus. V buse ju už čakajú priatelia, vrátane Simony, najlepšej kamarátky už od malička. ,,Ahojte,“ s obrovským úsmevom sa pozdraví kamošom, každý z nich sa pekne odzdraví, len jeden chlapec sa na ňu len pozrie a pokýva hlavou ako náznak pozdravu. Veronika veľmi dobre pozná toho chlapca, volá sa Martin, ako malá bola do neho zamilovaná, no on ju nikdy nechcel, vždy sa jej posmieval a ignoroval ju. No Veronika už zabudla a teraz je očarená Romanom, čoskoro je už zasa zasnená, nevšíma si nikoho, nesmeje sa, len tak pozerá cez špinavé okno do prázdna a s otvorenými očami spomína na to, čo už s Romanom zažila.

Zrazu sa pozrie doľava a vidí Simonu postávať už vonku pred autobusom. ,,Počkajte, nechcem byť posledná,“ zakričí Veronika, pretože ešte stále ľudia vystupovali. „Tak len utekaj, nech nie si,“ povie Martin a pritom sa jej hlboko pozrie do očí. Veronika ani nepoďakuje len rýchlo vyjde von a ponáhľa sa do školy za Romanom. Vojde do triedy a hneď ho uvidí sedieť na svojej stoličke: „Ahoj láska,“ Roman k nej pristúpi, silno ju stisne a dá jej pusu.

Takto to išlo 2 roky, Veronikine najkrajšie 2 roky v živote. Roman a Veronika, nerozlučná dvojica boli príkladom pre všetkých, vždy sa milovali, podporovali, pomáhali si a verili si.

Všetko bolo také krásne, až kým sa do Veronikiných snov nevkradol Martin. Stále sa na mňa pozerá, usmieva, vždy mi pomôže, čo ak sa do mňa zaľúbil? myslí si Veronika, keď nastúpi do autobusu. Znova a znova pozerá celou cestou na mňa, čo mám robiť? ako mu mám povedať, že moja jediná láska je Roman a nikdy by som nechcela iného chlapca? No nič, napíšem mu sms. V podvedomí sa Veronike šíri 10 000 otázok, čo ak sa nemýli? Bodajú ju ako dotieravý hmyz, nemožno ich ignorovať. A čo ak naozaj Martin niečo k nej cíti?

Jedného večera, keď Roman išiel pracovať, sa Veronika nudila, ležala v posteli, v poslednej dobe stále rozmýšľala nad Martinom, už sa jej o ňom snívalo každú noc. Napokon je nedalo a predsa napísala: „Ľúbiš ma?“ Plná nervozity čakala na odpoveď, zrazu pípla smska: „Pila si či čo?“  Začala sa smiať. Zdala sa sama sebe hlúpa, že si napredstavovala neviem čo. Trochu ju to i škrelo, ale napokon predsa zaspala.

Na druhý deň ráno, keď nastúpila do autobusu, Martin tam nebol. Hnevalo ju, že tu nie je, no vzápätí sa naštvala sama na seba, že jej na tom záleží. Asi som sa zbláznila, udrela si hlavu o predné sedadlo autobusu.

V škole ju, ako obvykle, čakal Roman, bolo to divné, pretože Veronika už ráno stratila náladu. Roman ako vždy s plným úsmevom prišiel a objal ju: „Čo sa deje?“ Zdvihol jej hlavu. ,,Nič láska, len som proste vstala zlou nohou.“

Veronika typicky babsky poprosila Simonu, či ide s ňou na vecko, veď čo pôjdem sama? Bez nálady sa sunie po chodbe, keď ju zrazu niekto pozdraví, zdvihne hlavu a vidí Martina. Ale len tak mávne rukou, pretože vie, že nič nie je v poriadku, nechápe to a ani čo to spôsobuje, ale vie, že niečo v jej vnútri jej vraví, že jej na Martinovi záleží.

Crrrrrrrrrrn, zazvonil školský zvonček – znamenie, že sa konečne ide domov. Veronika ide ako obvykle so svojimi kamarátmi, ju z nich zaujíma len Martin, ale navonok sa snaží ho ignorovať. Keď nastúpi do autobusu, vidí Martina, ako sa približuje k jej sedadlu. „Môžem si prisadnúť, mladá slečna?“ spýta sa s úsmevom. „Jasne, sadaj,“ uvoľnene mu odvrkne.

Celú cestu sa zabávali, rozprávali, smiali. Tik,  Veronike prišla smska: „Ahoj láska, nenormálne mi chýbaš, už to asi bez teba nevydržím, milujem ťa, cmuk pa.“ Bola od Romana, no ona si ju len prečítala  a šmarila mobil späť to tašky, ani neprezvonila, ani neodpísala, bolo jej v tej chvíľu úplne jedno, kto jej píše. Bola ako vo vytŕžení,  ako obklopená kvetmi, len ona a Martin.

Tak to šlo asi 3 mesiace, začali spolu chodievať von. ,,Ľúbiš ma?“ spýtala sa raz a Martin ju objal: „Najviac na svete.“ Pousmiala sa a dala mu pusu: „Aj ja teba ľúbim.“  Úplne zabúdala na zážitky s Romanom, na všetko krásne a pritom sa povaľovala s Martinom.

Roman však už niečo tušil, Veronika sa mu zdala taká čudná, neozývala sa a dokonca mu už ani nevravela: „Milujem ťa najviac na svete a navždy.“ Teraz mu už len tak so sklonenou hlavou odpovedala na jeho vyznania:  „Milujem ťa.“

Aj ona mala v hlave zmätok, čo spraviť?, stále verila, že miluje Romana, no s Martinom jej bolo tak dobre, Romanovi v poslednej dobe veľa vecí na nej vadilo, stále sa hádali, no tiež si bola vedomá, že za to môžem ona. A s Martinom? S Martinom je všetko krásne, také nádherné, ako s Romanom už dlho nezažila.

Tik, smska, Veronika ešte nevie, od koho to je, ale číta: „Milujem ťa.“  Napadne jej jedine Roman, no vzápätí, tik, znova smska? začudovala sa. „Martin.“ Veroniku oblial pot.

 Ó, bože, čo som to spravila, ako mám vysvetliť Martinovi, že je zbytočne, aby ma miloval?